Pri ceste Nórskom je krásne vidno ako sa príroda mení, keď sa ide stále severnejšie. Stromy sa zmenšujú, začína sa rozmáhať mach a skaly sú všade ešte výraznejšie než obyčajne. Ak však chce človek vidieť pravú arktickú divočinu, musí sa presunúť ešte vyššie, kam sa už autom bežne nedá dôjsť.
Špicbergy sú súostrovie, z ktorého to je už na severný pól doslova kúsok, preto tu aj často začínajú polárne expedície. Najsevernejšie miesto na svete celoročne obývané človekom je už na prvý pohľad odlišné od všetkého, čo sme doteraz videli, avšak stále poskytuje "komfort" civilizácie na krátke spoznanie drsného severu.
Do mesta Longyearbyen (jediné mesto súostrovia s medzinárodným letiskom) lieta pravidelne spoločnosť SAS a to buď priamym spojom z Oslo, či cez Tromso. Neviem podľa čoho vyberajú časy odletov, ale ak sa rozhodnete pre priamy let z/do hlavného mesta, tak sa lieta v noci, aj keď miestne letisko nevyzerá byť veľmi vyťažené, že by cez deň nestíhalo. Je to v podstate len niekoľko malých budov s pristávacou dráhou, kde vás hneď po prílete privíta biely chlpatý mäsožravý obyvateľ tohto súostrovia, ľadový medveď (našťastie vypchatý). Už prílet je impozantný, keď najprv spoza hustých oblakov vidno len najvyššie hory, zasnežené aj koncom júna a až pri pristávaní je možné zahliadnuť hlavné mesto ostrova s rôznofarebnými drevenými domami a strmými skalami hneď za nimi.
Dopraviť sa z letiska je možné taxíkmi, či aj peši (avšak letisko je mimo oblasti označenej ako bezpečná pred medveďmi tak sa treba mať na pozore), ale pohodlné to je autobusom, ktorý počká na všetkých cestujúcich. Cena lístka je jednotná, šoférovi stačí povedať, kde ste ubytovaní a tam vás vysadí (cestou späť aj naloží).
Možnosti, kde sa ubytovať nie je veľa (avšak našiel som aj ponuku na AirBnB), ale pre tých, ktorí nechcú dať vyše 200eur za noc v Radisone a jemu podobných v centre, je tu možnosť ubytovať sa v bývalých ubytovniach pre baníkov (Gjestehuset 102 alebo Coal Miners' Cabins) na konci mesta, ktoré ponúkajú základné, ale stále komfortné ubytovanie. Kto niekedy okúsil "základné" ubytovanie v Škandinávii, vie že sa nemusí ničoho báť. Aj keď by sa vzdialenosť od centra mesta mohla zdať ako nevýhoda, umožňuje to už pri pešej prechádzke z hotela do mesta obzrieť si niektoré lokálne zaujímavosti.
Vzhľadom na zemepisnú šírku, všade na vôkol je permafrost (celoročne zamrznutá zem), kvôli čomu sú všetky domy postavené na koloch. Tvrdá zem však nerobí problém len pre stavby (ako nám bolo vysvetlené, ak by aj vykopali klasické základy pre dom, zem by ich zničila pri zmene teplôt), ale aj pre pochovávanie zosnulých, preto je na tomto ostrove zakázané umrieť. Ak už niekto cíti, že jeho čas sa blíži, alebo je smrteľne chorý, presunú ho do Nórska, kde v kľude zomrie. Tento zákaz nie je kvôli obtiažnosti vykopať hroby, alebo nedostatku miesta, ale kvôli problému, že tak ako mamuty na severe Ruska ostali v zemi tisícky rokov výborne zakonzervované, tak aj ľudia sa tu v zemi správajú ako v mrazničke a nechcú sa rozložiť.
Popri všetkých tých domoch na koloch je obrovské množstvo odparkovaných skútrov. Ciest tu je tak málo, že by ich možno aj bratislavský magistrát stíhal udržiavať v dobrom stave, ale keď nasneží, snežný skúter tu je asi ideálny dopravný prostriedok. A aj keď domáci majú všetky autá s pohonom 4x4 (Toyota Hilux tu je asi najobľúbenejšie auto, ale čudoval som sa, že aj bežné autá sú tu s pohonom všetkých kolies), jazda v teréne mimo ciest je pre autá zakázaná.
V meste sa dlho ťažilo uhlie, čo je krásne vidieť lanovkami po kopcoch z ľavej aj pravej strany pri prechádzke do centra. Bývala štôlňa vysoko na kopci, je momentálne označená ako fabrika Santa Clausa, ale je dosť ťažko prístupná, takže nemôžem na sto percent vyvrátiť, že tam fakt nič nemontujú.
Zvyšky lanovky nie sú demontované, tak je možné odsledovať kadiaľ presne išlo uhlie až do prístavu. Trasa viedla stále po strane hory a až pri kostole, kde sa spájalo niekoľko trás (aspoň tak mi to prišlo pri pohľade na zariadenie, ktoré tu stojí), lanovka odbočila ku lodiam v prístave. Za zmienku stojí aj kostol, ktorý je otvorený 24/7, vybavený gaučami, wifi pripojením a predajom malého občerstvenia a suvenírov severským štýlom "obslúž sa a zaplať do kasičky".
Keďže na ostrovoch žije oficiálne viac ľadových medveďov, než ľudí (okrem mesta Longyearbyen sa ešte asi 40km na západ nachádza ruské mesto Barentsburg, prístupné v lete len loďou, alebo 2 dňovou túrou cez hory), mimo mesta nie je povolené odísť bez zbrane. Niektorí turisti čo majú zbrojný pas si niekoľko mesiacov vybavujú všemožné doklady, aby si mohli doviezť svoju zbraň, ale je možnosť si aj požičať priamo v meste s povolením guvernéra ostrova, ktoré je nutné si tiež vybaviť vopred. Ľadový medveď na rozdiel od naších medveďov sa ľudí nebojí, ale ako píšu je priam zvedavý, čo za obed mu to kráča naproti, preto tu berú veľmi vážne ochranu ľudí pri odchode mimo osídlenú oblasť, ale zároveň aj ochranu medveďov. Ako sa dá dočítať na internete, ak turista zabije ľadového medveďa, vyšetruje sa prečo, či spravil všetky možné kroky ako sa mu vyhnúť, alebo ho vystrašiť (dosť ľudí, ktorých som videl že šli asi na niekoľko dňové túry mali popri veľkých puškách na chrbtoch aj jednu signálnu pištol za pásom) a ak sa zistí, že pochybil, je mu udelená mastná pokuta. Jeden taký prípad sa stal pred pár rokmi českým turistom, ktorí podľa vyšetrovania podcenili ochranu svojho táboriska a medveď sa im dostal do stanu, kde stihol zraniť ženu, kým ho zastrelili.
Vďaka týmto všetkým opatreniam je možné v meste stretnúť ľudi s veľkými puškami na chrbtoch a v banke, či iných inštitúciach sú oznámenia, aby si svoje zbrane odložili v skrinkách pri vstupe. Ak sa turista necíti na nosenie zbrane, či si je vedomý, že ak by stál voči medveďovi, ruky by sa mu roztriasli a skôr by si strelil do kolena než sa zachránil, môže si zaplatiť výlet do divočiny so sprievodcom, ktorý by mal poznať okolie a zároveň má skúsenosti so zbraňami. Zbraň však nie je nutná pri prehliadke mesta.
Mimo medveďov tu žijú aj soby, ktoré sa bežne túlajú mestom (akurát hlavnej nákupnej ulici, ak sa ten kúsok dá tak nazvať, som mal pocit, že sa vyhýbajú), či iná zver, typická pre túto oblasť. Na prvý pohľad sa zdajú akoby im chýbal strach z ľudí, ale keď sa ku nim začne človek približovať, ustúpia a stále si držia úctivú vzdialenosť.
Keď som kupoval letenky do tohto kraja, vedel som, že budem chcieť navštíviť aj opustené ruské mesto Pyramiden, o ktorom som čítal už dávnejšie. Preto sme si zakúpili lístky na celodenný výlet loďou do tohto mesta, spojený s výletom ku ľadovcu a iným "atrakciám". V lete by nemal byť problém, ale odporúča sa kupovať lístky len deň/dva vopred s prihliadnutím na počasie, pretože ak loď vyrazí, ale nie je možné zakotviť v Pyramiden, máte smolu.
Viac v pokračovaní..
Viac foto na mojom webe ako vždy
