Druhé ráno v kempe nás opäť víta slnečným počasím vďaka čomu môžeme nie len dosušiť zvyšné vlhké veci, ale konečne očistiť riadne zablatený stan a zabaliť ho na cestu ďalej. Trajekt do Balestrandu nám ide až o pol štvrtej, a tak sa po krátkej prechádzke okolím prístavu zložíme na lavičkách priamo pri móle. Slnko, ktoré hreje akoby na niekoľko dní dopredu (celkom mu to aj vyšlo) nám spríjemňuje posedenie pri knihe, a skôr než mi hodinky naznačia blížiaci sa čas odchodu, dovalí sa ku nám horda neturisticky oblečených turistov s kuframi a dennou tlačou v rukách. Trajekt, ktorým ideme do Balestrandu totiž končí až v druhom najväčšom meste Nórska, Bergene.
Tento trajekt patrí do programu "Sognefjord in a nutshell" a vďaka nemu nám počas vyše hodinovej plavby zastaví pri niekoľkých zaujímavých miestach aj s krátkou prednáškou. Ako sa dostávame ku Naroyfjordu, najhlbšiemu ramenu obrovského Sognefjordu, loď sa na chvíľku zastaví a my si aspoň z diaľky môžme obzrieť ako sa jeho hladina kľukatí a postupne stráca medzi obrovskými horami. Do Balestrandu prichádzame podvečer, ale turistické informácie sú našťastie otvorené a po chvíľke debaty zisťujeme polohu najbližšieho kempu. Sjotun camping, len pár minút peši od prístavu ponúka ubytovanie pre stany, karavany a niekoľko chatiek pre tých, čo si nepriniesli vlastnú "strechu" nad hlavou. Aj keď so sebou máme stan, nepriaznivá predpoveď počasia a obrovský prázdny trávnik, na ktorom si človek pripadá každému na očiach, nás presvedčia aby sme to tento krát skúsili ináč. Malá sympatická chatka, ktorá ponúka minimálny komfort (posteľ, radiátor a malý stolík), nám po dvoch nociach v stane bohate postačuje a po malej prechádzke do obchodu sa navečeriame na jej verande.
Balestrand, na prvý pohľad obyčajné mestečko na brehu Sognefjordu, ponúka to čo veľa ďalších, jemu podobných malých miest v tejto lokalite. Koncom leta minimum turistov, na prvý pohľad opustené drevené domčeky, zarastené vysokou trávou, ktorým jedinú spoločnosť robia všade prítomné čajky a móla s úžasným výhľadom na okolité kopce s občas aj zasneženými vrcholmi. Ako doplnok tu je niekoľko jabloňových sadov, ktoré z diaľky pôsobia ako vinice, keďže tieto jablone sú menšie ako priemerne vysoký chlap. Počasie sa nám po včerajšku zhoršilo a preto po prechádzke okolím a krátkej návšteve kostola Svätého Olafa (drevený kostol anglikánskej cirkvi, postavený roku 1897 na popud anglickej prisťahovalkyne Margaret Green, ktorá sem prišla ako turistka pokoriť okolité hory a nakoniec sa tu vydala za majiteľa lokálneho hotela) sa schováme do priestorov miestneho akvária. To ponúka prehľad rýb a iných živočíchov obývajúc okolité vody Esefjordu a na niekoľkých obrazoch tak isto obraz do histórie Balestrandu a jeho okolia.
Mesto, z východu obkolesené veľkým Sognefjordom, zo severu jeho ramenom Esefjordom a natlačené horami na pobrežie umožňuje sledovať rozsiahlu vodnú plochu so zahmlenými horami v pozadí a zároveň len pootočením hlavy, úzke rameno Esefjordu, z ktorého rastú strmé štíty hôr a vodopády na ich stenách padajú priamo do mora. Tento pohľad sa nám neomrzí celý deň a tak sa len túlame okolím, zvedaví, čo nájdeme za najbližšou zákrutou. Všetko tu pôsobí veľmi ticho a kľudne, naraziť na živú dušu je občas veľký problém, a tak sa nám po ceste späť podarí zablúdiť do niekoho záhrady, ktorá ako sme si už zvykli nie je vôbec oplotená. Turistov stretávame až naspäť v "centre", keď si ideme obzrieť Kviknes hotel (hotel a pamiatka zároveň, postavený v 19tom storočí vo švajčiarskom štýle vedený rodinou Kvikne), ponúkajúc nádherné gýčové ubytovanie na brehu fjordu s výhľadom, za ktorý by sa nemuseli hanbiť dovolenkové rezorty hocikde po svete.
Dážd, ktorý už druhý deň s krátkymi prestávkami padá, nám berie chuť na turistiku do okolitých kopcov a tak sa radšej vyberieme trajektom na denný výlet do Fjaerlandu, konkrétne navštíviť mestečko Mundal. Obec, prezentovaná ako nórske mesto knihy (jeden veľký antik, 4 menšie a k tomu niekoľko voľne stojacích búdok so starými knihami) nás po hodinovej plavbe trajektom privíta silným lejakom, kvôli ktorému aj oželieme cestu busom na ľadovec a radšej sa schováme do obrovského antikvariátu, ktorý ponúka množstvo zaujímavých kníh. Nórsko, krajina kde sa človek dohovorí anglicky aj s dôchodkyňou v meste o 200 obyvateľoch, je prísľubom toho, že nie len knihy v nórčine, ale aj v angličtine sa tu dajú bez problémov nájsť (sám si kupujem "Niečo sa stalo" od Josepha Hellera, vydanie z roku 1975). Na moje počudovanie tu dokonca nachádzam do nórčiny preloženého Mňačka (samozrejme v oddelení "východný blok"). Dnešné počasie sa vôbec nevydarilo na výlet a miesto "príjemného" mrholenia, na ktoré sme si už zvykli, silno leje a naše nepremokavé bundy pomaličky vlhnú. V miestnych turistických informáciach nás ochotná tetuška pošle pozrieť ľadovcové múzeum, asi 2.5 kilometra od mesta a na cestu nám požičia svoj dáždnik. Ani ten však nie je všemocný a keďže v daždi a hmle nevieme nájsť múzeum, jemne premočení sa vrátime naspäť. Ako sa zohrievame pri horúcom čaji v malej miestnej kaviarni, lejak konečne ustane a aspoň z diaľky si môžme obzrieť ľadovce, zarezané vysoko v horách. Slnko vytiahne von aj ďalších turistov a tí sa pristavujú pri jednotlivých búdkach so starými knihami, ktoré si môže každý kúpiť jednoduchým poctivým štýlom. Buď vhodí požadovanú sumu do malej schránky pripevnenej ku búdke, alebo sa vyberie do veľkého antiku pri prístave a tam zaplatí majiteľovi (neviem si predstaviť životnosť takéhoto systému u nás).
Cesta späť je už slnečná, vďaka čomu sa nám odkrývajú množstvá vodopádov na kolmých stenách hôr a malé usadlosti, často zložené len z dvoch-troch domov, spojené so svetom jedným člnom, priviazanom na vratkom móle. Podvečer si vychutnáme ešte krátkou prechádzkou slnečným Balestrandom a neskôr pri literatúre, sušiac si oblečenie na zajtrajší deň. Po piatich dňoch v okolí Sognefjordu sa ranným trajektom vyberieme do Bergenu, opäť si užiť trošku ruchu "veľkomesta".
viac foto ako vždy na mojom webe
