Cesta do Helsínk bola moja prvá veľká plavba. Doteraz som si tak maximálne užil hojdanie na vlnách Dunaja a preto možnosť okúsiť cestu loďou veľkou ako 10 poschodový panelák som jednoducho musel využiť. Hneď po nástupe som veci zložil do miestnosti pre batožinu, so sebou zobral len to najnutnejšie (foťák, pc a bundu) a vybral sa sledovať Stockholm z pohľadu, aký bežne fotky neponúkajú. Na palube bolo kopec ľudí, stoličky rozložené pri zábradlí zaplnené aj na tri sezóny dopredu a ja som si všimol troch zaujímavých chlapíkov, ktorí sa odlišovali od všetkých ostatných na lodi. Holé hlavy, oranžové hábity a najmodernejšia technika v rukách. Bolo na nich vidieť ako boli unesení krajinou a ešte viac bolo vidieť ako ostatní spolucestujúci boli fascinovaní touto trojicou. Stretnúť budhistických mníchov na turistickom výlete sa predsa len nepošťastí každý deň a oni si toho boli evidentne vedomí. Trpezlivo sa fotili s ďalšími turistami, či im odpovedali na zvedavé otázky. Po hodine sledovania krajiny, kde jeden ostrov striedal ďalší a ďalší som pochopil, že najbližších pár hodín už inú scenériu neuvidím a šiel som dovnútra. Tu na mňa ako na pravej výletnej lodi doslova blikali všemožné hracie automaty, z diaľky hučalo karaoke a reštaurácie sa predháňali, ktorá pohostí viac cestujúcich. Našiel som si voľné miesto na sedenie, elektrickú zásuvku a strávil pár hodin úpravou a triedením fotiek. Po niekoľkých fotkách, pár dielov seriálu a štvrťke jedného filmu ma už aj to prestalo baviť a štrngotanie peňazí, blikanie svetiel a všemožné zvuky vo mne prebudili gamblera. Prešiel som do časti kde bolo kasíno (nazvali tak jednu časť karaoke baru, kde mali akurát tak ruletu a black jack) a šiel utratiť nejaké tie eurá. Ruletu moc nemusím, tak pár hodín som strávil pri black jacku a dobre pokecal s ruským krupiérom. Keď už aj kasíno zavreli, šiel som si dať vyplatiť žetóny čo mi ostali a všimol si to prázdno, ktoré ma zrazu obklopovalo. Loď tak obrovská, že pri nástupe bola tlačenica väčšia ako pri výpredajoch v Parndorffe bola zrazu ľudoprázdna. Tetuška na informáciach vo veľkej hale na šiestom poschodí už tiež zavierala okienko a zberala sa do kajuty a ja som sa zrazu cítil ako na lodi duchov. Prázdne haly, chodby, všetko pozatvárané a iba občas sa niekto mihol okolo. Netušil som, že pre tých čo nemali kajuty na takýchto lodiach existujú miestnosti so sedačkami, kde sa dá zložiť ako vo vlaku (to som sa dozvedel, až keď som šiel loďou z Helsínk) tak som hľadal miesto, kam sa na tých pár hodín natiahnem. Lavičky v halách boli dosť nepohodlné, studený vzduch sa tam miešal s teplým a ja som si nevedel nájsť správnu polohu. Zakotvil som nakoniec v miestnosti po diskotéke, kde som si našiel skvelý veľký kožený gauč, na ktorom sa dalo dobre natiahnuť. Zrazu mi ani nevadil ten chlad, či smrad a hluk motora, ktorý bol evidentne neďaleko od tejto miestnosti.
Ráno pekne dolámaný a pokrčený som sa prebral na hrmot upratovačky a skontroloval rýchlo hodinky. Necelá hodina do príjazdu, počkal som si kým otvoria miestnosť s batožinou, rýchlo pobalil, obetoval pár euro na "spomienkovú" foto (pri nástupe každého fotili a kto chcel, si tú foto mohol ráno kúpiť) a mohol sa pridať do tej hromady ľudí, ktorá sa z ničoho nič začala odvšadiaľ napĺňať. V noci mŕtvo, ráno ako na trhovisku. Vystúpil som v starom Helsinskom prístave neďaleko centra a začal sa rozhliadať. Okolie pôsobilo ako z amerických filmov 50tych rokov (staré budovy, pravdepodobne fabriky) a ja som sa snažil na mape nájsť, kde sa práve nachádzam. Počas blúdenia prstom po mape ma znenazdajky oslovil cudzí chlapík a opýtal sa, či nehľadám ubytovanie. Nedôverčivo som zazrel, tak mi hneď dal vizitku (ak by mal niekto záujem, ešte ju myslím mám...ubytovanie u neho môžem odporučiť), predstavil sa a povedal mi, že ponúka ubytovanie v centre za rozumné peniaze. Predbežne som sa s ním dohodol a po pár hodinách, obehaných hoteloch, či hosteloch som pochopil prečo mi to ubytko bolo ponúknuté. Ako mi neskôr vysvetlil, Helsinki sú v lete plné turistov, ale na ten počet majú veľmi málo hotelov, či iných ubytovacích kapacít. Preto si aj on privyrába v lete tým, že ponúka svoj priestranný byt ľudom, ktorých si vytipuje na stanici, či v prístave. Pýtal som sa ho, podľa čoho si ich vyberá, predsa len, pustiť cudzinca do svojho bytu nie je len tak. "Riadim sa svojim inštinktom...ten, kto mi padne do oka a je mi sympatický, tak toho oslovím a ponúknem mu ubytko. Zatiaľ som sa ešte nepomýlil s výberom." Ubytoval som sa teda vo veľkej priestrannej izbe a vybehol do mesta. Počasie nebolo bohvieaké, ale na prechádzku a spoznávanie stačilo. Centrum mesta mi prišlo nie veľké, pôsobilo na mňa veľmi pokojným dojmom. Ľudia oddychujúc v parku sledovali miestnych "umelcov", na trhu pri prístave sa predháňali v ponuke gýčových suvenírov, či príprave zaujímavých jedál. Tam som si aj dal obed, ktorý vážne stál za to. 8 euro za 2 veľké klobásy s veľkou prílohou mi chutili viac, ako predražené fast foody na jednej z hlavných ulíc centra. Neďaleko od trhoviska sa nachádza ruská ortodoxná katedrála Uspenski, ktorá je najväčšia v celej Škandinávii. Nie len rozmery, ale aj vnútorné obloženie zlatom a striebrom jej dodávajú pocit výnimočnosti.
Vrátil som sa späť do prístavu, aby som si zohnal lístok na loď do Nemecka, ale bol som odkázaný na pobočku v meste. Ako som si tak kráčal prístavom, zrazu som na parkovisku na zemi objavil voľne pohodené bankovky, ktoré niekto evidentne stratil. Celý natešený, že znova môj účet dostane finančnú injekciu, ako naposledy pri pokri v Paríži, som sa obzrel po parkovisku, kde nebolo ani nohy a peniaze zobral. Radosť ale netrvala dlho, keď som zistil, čo za menu mám v rukách. Neboli to euro bankovky, ale estónske. O výmennom kurze som nemal ani šajnu, ale hneď v neďalekom informačnom stredisku som sa dozvedel, že za tie bankovky by som dostal nejaké 4 eurá. Rozhodol som si ich teda nechať na pamiatku, predsa len, z Pobaltia som ešte žiadnu bankovku nikdy v rukách nedržal. Z prístavu to nebolo ďaleko na námestie ku senátu a hlavne pôsobivej Helsinskej katedrále. Neviem prečo, ale ľudia len tak posedávajúci na schodoch mi pripomenuli minuloročný výlet do Benátok a ten pohľad, keď som vyšiel zo stanice. Neusporiadane sediaci, v rukách knihy, časopisy, či len jedlo a pitie a slnečné lúče, ktoré si vychutnávali. Od katedrály to nebolo ďaleko na stanicu, kde som stretol môjho hostiteľa, ako hľadá podnájomníka na jednu voľnú izbu, ktorá mu ešte ostala. Odtiaľ som sa pomaly vybral späť, nakúpil si v miestnych potravinách večeru (drahšie potraviny som ešte nikde nevidel) a šiel sa zložiť. Večer som unavený strávil v kuchyni, kde ako v jedinej miestnosti bol wifi signál. Urobil som si jesť, pozeral seriál a upravoval fotky, keď sa ukázal "pán domáci". Dali sme sa do reči a vznikla z toho veľmi zaujímavá debata. Dozvedel som sa, že je tak isto ITčkár ako ja, vďaka čomu sme mohli prebrať rôzne témy. Páčila sa mi možnosť samovzdelávania, ktorú spomenul. Ak ho zaujíma nejaka oblasť v ktorej sa chce zlepšiť a sú pre ňu napísané odborné knihy, stačí mu ísť do univerzitnej knižnice, kde požiada o objednanie danej knihy a neskôr si ju požičia. Keďže odborné knihy spoločností ako Microsoft, Oracle a pod. sú veľmi drahé, je toto výborný a lacný spôsob ako si rozšíriť vedomosti. Od IT sme sa dostali k tomu, prečo cez leto prenajíma byt cudzím ľuďom, na čo mi povedal jednu peknú vetu. "Takto nemusím ja cestovať po celom svete, ale svet príde ku mne." A to už ubytovával ľudí zo všetkých končín sveta. Robí to ale len počas letnej sezóny.
Druhý deň som sa vybral zohnať si lístok na loď do Rostocku a na moje potešenie, pobočka ktorá ich predávala bola len kúsok od môjho ubytka. Lístok zakúpený (aj s dôležitou informáciou o miestnosti pre pasažierov bez kajuty) a mohol som sa ísť túlať mestom. Maličké centrum som pobehal, tak som sa vybral ku hale Finlandia, ktorá však nemá nič spoločné s alkoholom. Je to hala slúžiaca na koncerty, špeciálne Helsinskej filharmónii. Pri nej sa nachádza veľký park, kde sa dá stráviť deň oddychom, ale aj športom. Ľudia oddychujúc na lavičkách, niektorí na korčuliach preplietajúc sa chodcami, či dokonca niekoľko cvičiteľov tai-chi dodávali pohodovú atmosféru tomuto parku. V tomto parku som strávil veľkú časť dňa, relaxujúc si vychutnával predposledné mesto pred návratom domov. Spiatočná cesta sa neuveriteľne blížila a ja som sa ju snažil aspoň myšlienkami oddialiť. Večer som ešte hodil statív na rameno s úmyslom vybrať sa pofotiť prístav, ale ako naschvál sa pustil poriadny lejak. Pochopil som, že na dnes už bolo všetkého dosť a šiel naspäť, navečerať sa a dobre si pospať. Posledný deň chcel totiž môj hostiteľ kľúč o 12tej, aby už mohol ponúkať ubytko novým záujemcom. Nakoniec sme sa dobre dohodli, ja som mu dal kľúče, ale ešte som ostal na byte do nejakej štvrtej. Nechcelo sa mi po meste ťahať s mojím ruksakom a loď mi šla až o deviatej večer z nového prístavu na severo-východnom konci mesta. Tam som sa dostal kombináciou metra a autobusu, na ktorý som ale čakal na zástavke plnej ožranov. Mojím busom našťastie nešli, tak som sa usadil hneď pri vodičovi a keď som mu povedal, že idem do prístavu sám sa rozhovoril. Cesta ubehla rýchlo a pri vystupovaní mi ešte zaželal príjemnú plavbu. V prístave som už našiel terminál, zacheckoval sa a o ôsmej nás niekoľkých peších cestujúcich odviezol autobus priamo do vnútornosti lode.
Pred sebou som mal 26 hodín plavby na lodi, ktorá už nemala kasína, karaoke bar či veľa reštaurácií, za to ponúkala obrovskú miestnosť s gaučami, príjemným výhľadom na more a hlavne elektrickými zásuvkami a síce pomalým, ale bezplatným satelitným internetom...
viac foto ako vždy na mojom webe
