Na Lofoty a späť (Nórsko) za 26 dní

Autor: Miroslav Babič | 18.12.2015 o 8:08 | Karma článku: 11,82 | Prečítané:  5686x

Tohtoročnú dovolenku sme sa rozhodli z klasickej kombinácie lietadlo+auto vymeniť za čisto štvorkolesovú a užiť si mesiac jazdou krížom Európou na ďaleký sever.

Dovolenky navrhujem štýlom "cesta je cieľ" a konečne prišiel ten správny čas využiť nazbierané dovolenkové dni v práci a požiadať šéfa o 4 týždne voľna. Keď som mu vysvetlil, že to bude svadobná cesta tak pochopil, zaželal všetko dobré a my sme mohli vyraziť.

 

Poľsko

Našu dlhú cestu s nie presne určeným návratom začíname zľahka. Prvý deň vyrážame do Krakowa, ktorý sme už dlho chceli navštíviť a zároveň ho využívame ako prestávku pred nedeľnou jazdou krížom Poľskom. O tomto meste som čítal veľké množstvo pochvál a prirovnania ku najkrajšiemu mestu Európy spolu s Edinburghom, tak som bol veľmi zvedavý. Nemôžem povedať, že by nestál za návštevu, ale všetky tie top hodnotenia pridajú obrovské očakávania a keď už sme na mieste, nedostavuje sa ten wow pocit ako z už vyššie spomínaného Edinburghu. 

Cestu krížom cez Poľsko som si naplánoval na nedeľu z jednoduchého dôvodu. Obrovské množstvo názorov čo som čítal, alebo počul od ľudí čo ho maju prejazdené, bolo v štýle "otrasné cesty" a preto kľudný víkend mi prišiel ideálny na očakávanú tortúru. Po prejdení Poľskom z Krakowa, cez Varšavu až ku mestu Augustow v blízkosti litovských hraníc sa však môj názor nezhoduje s väčšinou a aj keď áno, majú svoje štvorprúdovky, ktoré nám evokujú diaľnice, až ich ukončí prvý semafór, len čo si zvykám, že diaľnica je jednoducho až vtedy, keď ju oznámi značka a mýtna brána ako ten pidi kúsok pred Krakowom, jazda touto krajinou je celkom príjemná. Akurát ta nekončiaca rovina je občas na nervy.

Album z Krakowa TU

 

Litva

Keď do Litvy vojde človek z Poľska počas upršaného rána, dojmy má zmiešané. Krajina pôsobí ospalo, až strašidelne, ale netreba dať na prvý dojem. Taký Vilnius, ktorého "staré mesto" je jedno z najväčších v Európe má čosi do seba, či už krásnym výhľadom z hradu na kopci, alebo kontrastom priamo v centre. Drevené chalúpky vedľa rozbitých bytoviek, či staré paneláky len kúsok od jednej z mestských brán dodávajú mestu svojskú atmosféru.

Len kúsok od hlavného mesta stojí za návštevu hrad Trakai, postavený na ostrove v jazerách, ktoré ohraničujú rovnomenné mesto. Odporúčam využiť na parkovanie ponuku domácich, ktorí si zo svojich záhradok spravili lukratívny biznis, keďže mesto a hlavne okolie hradu je plné turistov.

Diaľnica krížom Litvou do prístavného mesta Klaipeda je ukážková (a bez poplatku) a až zhustená premávka z ináč poloprázdnej diaľnice nám dá najavo, že sme dorazili do mesta. Skvelo vybavený kemp neďaleko pláže je skvelá vec, akurát škoda, že narozdiel od minulého roka, keď sme sa od tepla varili aj vo Švédsku, sa tento rok nemám šancu okúpať v Balte ak nechcem ochorieť už na začiatku cesty. Ako čerešnička na torte bola hlavná trasa nákladných vlakov do prístavu len kúsok od konca areálu kempu, ktoré mali obľubu jazdiť okolo tretej nadránom. Nebyť tých vlakov, dám kempu aj 9/10.

Kurská Kosa je piesočný poloostrov, ktorého polovicu obývajú Litovci a druhú polovicu Rusi z neďalekého Kaliningradu. Po jednej jazde trajetkom a 50km nekonečnými lesmi sa dá nájsť mesto Nida, kde niekoľko rokov svojho života strávil aj nositeľ nobelovej ceny za literatúru Thomas Mann a hlavne najvyššie piesočné duny v Európe, ktoré stojí za to si prejsť aj na boso.

Album z Litvy TU, TU a TU

 

Lotyšsko

Začínam si pomaly zvykať na tie dlhé rovné cesty cez husté lesy, kde nebyť Schengenu, by sa skvelo vynímala búdka s hraničnou kontrolou. Po príjazde do mesta Liepaja dávam do navigácie adresu mestskej časti Karosta. Pre všetkých fanúšikov opustených vojenských priestorov, je táto bývala vojenska základňa, postavená ešte za cára Alexandra, priam povinnosť. Už len prejazd touto prázdnou časťou mesta do múzea je zážitok. Staré spustnuté domy, niekoľko panelákov a obrovská pravoslávna katedrála, len tak akoby vyrástla na konci ulice. Podľa mapky, čo sme dostali v múzeu sa však oplatí ísť aj ku moru, kde voda a slaný vietor nahlodali staré pevnosti a móla, ktoré slúžili nie len cárovi ale aj sovietom. 

 

Cesta do Rigy mali byť pohodové tri hodinky, ale keď sme narazili na piaty dočasný semafór na kontrolu premávky (počas asi 20km), kvôli rozkopanej ceste, prestala to byť zábava. Najprv boli cesty len sfrézované, takže aj pred nami idúce naleštené BMW i8 to zvládal s prehľadom, ale keď sa to postupne zhoršovalo, až sme narazili na úplny offroad, akurát kamionisti sa nekašlali s predpismi a obiehali všetky tie pomalé autá, ktoré nečakali vyjazdenú hlinu miesto hlavnej cesty.

Oplatilo sa však prežiť tú cestu, pretože Rigu môžem len doporučiť. Centrum aj keď plné turistov poteší každého čo sa rád prechádza mestami ako Kodaň, či Štokholm a keď vyjdeme z centra tak ten dych socialistického realizmu má svoje čaro. A jazda rovnakými električkami ako máme v Bratislave (tie staré, nie nové), celkom príjemne zakončí deň.

Album z Lotyšska TU a TU

 

Estónsko

Prvá rada, ktorú môžem dať každému čo ide autom do Estónska znie "Netankujte pred hranicami, ale až za. Ale hneď na prvej pumpe, ináč len ťažko nájdete ďalšiu." Ak by som si vopred naštudoval trošku ceny, vedel by som, že táto krajina má jeden z najlacnejších benzínov v Európe. Zatiaľ čo u nás stál v lete nejakých 1,30€ a vo fínsku sa blížil až ku 1,70€, tu ma zrazu prekvapili ceny okolo rovného eura. Avšak hustota čerpacích staníc a odpočívadiel je priamoúmerná hustote obyvateľstva a tak cesta od letného hlavného mesta Pärnu (v lete sa tu zbieha celá krajina užiť si piesok a more) až po ostrov Saaremaa pripomína jazdu opustenou krajinou.

Po 30minútovej plavbe trajektom a a prejazdom mostu medzi menším ostrovom Muhu a väčším Saaremaa (most je zaujímavý tým, že pôsobí skôr ako hrádza, ktorú každú chvíľku zaplaví more), už nič nebráni vybrať sa smerom ku hlavnému mestu ostrova, Kuressaare. Skoro dvestoročné bahenné kúpele a hrad z 13.storočia tomuto mestu spravili meno, ale mňa osobne najviac zaujala prezentácia Estónskej histórie (konkrétne úsek od ruskej revolúcie až po pád ZSSR), kde dali domáci jasne najavo svoju hrdosť a aj za čias vládnutia sovietov si ponechali aspoň trošku nezávislosti, resp. mali špeciálny prístup od vedenia krajiny.

 

Tallin, hlavné mesto a zároveň domov pre skoro tretinu obyvateľstva krajiny. Centrum mi nielen svojou kompaktnosťou pripomína Bratislavu (predsa len centrá miest podobných veľkostí v Európe su často podobné), avšak v jednom ju tromflo na plnej čiare. Príjemná, udržíavaná zeleň a krásne kvety na predaj na každom kroku. Domáca u ktorej bývame nám odporúča použiť taxíky, ktoré sa cenou vyrovnajú hromadnej doprave, ale aj keď nebývame v úplnom centre, mesto je tak malé, že sa dá vkľude presúvať peši.

Album z Estónska TU a TU

 

Fínsko

Prvý veľký trajekt na ceste nás čakal pri plavbe do Helsínk. Typická párty loď s barmi, spevákom a duty free obchodom, kde fíni nakupujú lacný alkohol, má aj svoje pekné miesta, kde sa dá usadiť a sledovať okolie pri čítaní knihy. Narozdiel od diaľkových trajektov do Nemecka, lode z Estónska a Švédska priplávajú do prístavov hneď pri centre, takže po menšom blúdení parkujem auto v podzemnej garáži a vydávame sa na krátku prechádzku mestom. Park Esplanadi, južný prístav, pravoslávna katedrála Uspenski, radnica a helsinská katedrála a kolečko uzatvárame v nákupných uličkách smerom ku hlavnej stanici. Tu sadáme späť do auta a vyrážame na podvečernú cestu na sever, kým nájdeme kemp vyše 150km od Helsínk, klasicky po fínsky pri jazere aj so saunou.

 

Ďaľší deň nám od rána prší (občas je aj lejak slabé slovo na tú prietrž), takže celý deň strávime v aute s prestávkami akurát na pumpách a odpočívadlach. Našťastie sa počasie umúdri zrovna keď večer prídeme do kempu pri meste Oulu priamo na brehu botnického zálivu. Stan sme tento krát stavali oveľa rýchlejšie ako obyčajne, avšak nie pred strachom z dažďa, ale kvôli otravným komárom, proti ktorým aj repelenty mali akosi slabý účinok. Doteraz som nezažil taký útok komárov a už vôbec nie pri mori. Aj keď ešte nie sme za polárnym kruhom, polhodinu pred polnocou je stále len šero a mám pocit, že lampy svietia len aby sa nepovedalo.

Album z Fínska TU

 

Švédsko

Keďže Švédsko sme si prejazdili minulý rok a Lofoty už boli skoro za rohom (čože to je 700km), nedáme sa odradiť opäť hrozným počasím (za celý čas v Škandinávii nám svietilo slnko až jeden deň) a vytrvalo smerujeme na severozápad. Cestu nám však spríjemňujú chlpatí pochôdzkari na cestách, raz v stáde, neskôr osamote. Oči na stopkách treba mať nielen kvôli vysokej zvery, ale aj nie veľmi nápadnej značke, oznamujúc prekročenie polárneho kruhu. Zážitok nám na konci kazí akurát kemp v horskom meste Abisko, z ktorého sa síce v zime výborne pozoruje polárna žiara (aspoň podľa dostupných informácií), avšak svojou kvalitou/čistotou nesiaha na päty nie len iným švédskym kempom, ale aj estónske, či litovské ho zahanbia.

Album zo Švédska TU

 

Konečne Nórsko

Po 14 dňoch cesty prekračujeme švédsko-nórske hranice prechodom v horách a keď po necelých 100km prichádzame natankovať do mesta Bjerkvik, dosiahli sme konečne Lofoty. Už len samotná jazda krížom cez toto súostrovie je zážitok na celý život. Počas šoférovania často neviem kam skôr pozrieť, každú chvíľku prekonávame more vysokým mostom, alebo hlbokým tunelom (toľko km tunelov, čo som prešiel v Nórsku, som neprešiel za celý život) a ja sa snažím vryť si ten pohľad do pamäti.

Keď odbočíme z hlavnej cesty na vedľajšie, úzke cesty sa ešte zúžia a do premávky sa začnú montovať ovce, pasúc sa na voľných kúskoch trávy, ktorá medzi vysokými skalami a morom nemá veľa priestoru. Nasledujúce dni strávime túlaním sa prírodou, návštevou pohľadnicového mesta Reine, či mestečka na konci sveta s názvom Å, ktoré celé smrdí rybacinou.

 

 

Po týždni na Lofotoch sa vyberieme trajektom do Bodø, z ktorého vyrazíme na cestu Fv17, jednu z najpomalších ciest spájajúcu sever a juh Nórska, plnú povinných trajektov. Táto pobrežná cesta však ponúka to najkrajšie z nórskeho pobrežia a stojí za to si prejsť aspoň jej časť. Niekoľko dní nám trvá dostať sa ku Sognefjordu (aj keď sa napojíme na hlavnú cestu E6, všade sa jazdí 50-80 a za deň sa dá zvládnuť oveľa menej ako napr. v takom Fínsku) a aj keď vynecháme známu Trollstigen, na podobnú cestu s možno ešte krajším okolím sa dostaneme celkom neplánovane pri prejazde horským prechodom národného parku Jotunheimen, kde aj v auguste sú popri ceste dva metre snehu. V ten deň si ešte okúsime prejazd 24km dlhým tunelom, než sa môžme konečne zložiť.

Trajekt do Dánska máme zakúpený z nám už známeho Bergenu, kde si užijeme trošku oddychu.

 

Aj keď sme nemali v aute kameru, moja manželka sa podujala na náročnú úlohu a cestu Nórskom filmovala z ruky mojim fotoaparátom.

Album TU, TU, TU a TU

Dánsko, Nemecko, Česká Republika

Tieto tri krajiny sme prešli akurát s jednou zastávkou na prespatie pri Drážďanoch, kde nás nezvyknutých zastihli horúčavy, ktorým sme sa úspešne mesiac vyhýbali. Vedieť však, že aj po x rokov rekonštrukcií je česká diaľnica stále tankodrom, spravíme si radšej obchádzku cez rakúsko. 400 kilometrov hore dole by sme už po tejto ceste dali s ľahkosťou.

 

Sumár

Keďže mám rád štatistiku, tu sú nejaké údaje a mapka cesty. 7559km odšoférovaných, 26dní a krížom 10 krajín.

 

Všetky fotky z článku a ešte oveľa viac je buď v jednotlivých linkoch pod krajinami, alebo tu v albume na mojej stránke.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?